Od založenia novosadského Slovenského kultúrneho centra Pavla Jozefa Šafárika v Slovenskom dome – ako ho väčšina tunajších Slovákov volá, spolu s dospelými členmi na stretnutia v ňom vždy prichádzali aj deti. S väčšími alebo menšími úspechmi sa i v minulosti starší členovia spolku pokúšali preniesť na svoje ratolesti vlastné ochotnícke skúsenosti, ako i vedomosti a lásku ku každému umeleckému prejavu, predovšetkým však k slovenskému ľudovému spevu a tancu. Z druhej strany i slovenskí učitelia v rámci svojich aktivít na školách, v ktorých pôsobili, a predovšetkým v Základnej škole Iva Lolu Ribara, do ktorej chodievala väčšina detí novosadských Slovákov a ktorá sa k tomu nachádza neďaleko spolku, učili deti základom slovenskej kultúry, v rámci čoho nacvičovali aj slovenské ľudové tance. Osobitnú pozornosť a možno povedať i lásku k tanečno-folklórnej práci v najnovšej dobe medzi inými deťom venovala učiteľka Zuzana Imbronovićová tým, že v roku 1978 pri vtedajšom SKUS-e P. J. Šafárika založila prvú organizovanú detskú tanečnú skupinu. Neskoršie s malými tanečníkmi pracovali členovia folklórneho súboru Šafárik, ktorí si k tejto veci vypestovali silnejší vzťah. Najväčšie úspechy bezpochyby dosiahol choreograf Darko Relić, ktorý detský folklórny súbor SKC Pavla Jozefa Šafárika viedol od roku 1983 plných desať rokov. Síce málo tam vtedy bolo slovenských detí, ale bez ohľadu na to, úspechy detského folklórneho súboru SKC-a Pavla Jozefa Šafárika boli evidentné. Darka Relića na poste vedúceho neskoršie vystriedala teraz tiež bývalá tanečnica folklórneho súboru Šafárik a vtedy členka a zároveň vedúca skupiny veteránov SKC Pavla Jozefa Šafárika, Ruženka Ďurovková, ktorej v tom skúsený Darko Relić aj ďalej pomáhal.
V roku 1998 prácou s detským folklórnym súborom bol poverený choreograf Ján Slávik, ktorý hneď na začiatku súbor pokrstil a tak dodnes máme v spolku i Šafáriček. Nový Sad je veľké mesto, slovenské deti sú v ňom roztrúsené všade a vôbec nie je ľahké zozbierať ich a potom aj zapojiť do kultúrnych aktivít spolku. Žiaci majú predovšetkým povinnosti v škole a okrem toho aj všelijaké záľuby, koníčky, čo tiež treba mať na ume. O masovejší záujem detí o folklórny súbor sa najviac postarali manželia Juliana a Ján Brtkovci, ktorí na tom poli s veľkou námahou, ale predovšetkým s veľkou ochotou robia aj teraz. Vtedy sa im to naozaj podarilo na výbornú, z čoho aj sám choreograf mal veľkú radosť a motiváciu pre prácu. K tomu ešte možno povedať, že všetky deti prejavili výnimočný záujem o nové choreografie detských hier primeraných veku, v ktorých sa mohli prejavovať nie iba ako tanečníci, ale aj ako speváci a herci.
Nácviky intenzívne pokračovali, lebo súbor bol ako predstaviteľ slovenského detského folklóru pozvaný na VII. detský folklórny festival vojvodinských Rumunov do banátskej osady Dolovo, ktorý sa konal 9. októbra. K tomu rok 2000 bol jubilejný, okrem iných programov chystal sa i galakoncert v rámci oslavy 80. výročia vzniku SKC-a Pavla Jozefa Šafárika, na ktorom mal vystúpiť aj DFS Šafáriček s choreografiou pod názvom: Ako sme sa hrali, keď sme boli malí. A v tom istom roku, ale už v novej sezóne, sa začal nácvik choreografie zvykov spätých s veľkonočnými sviatkami. Všetky spomínané choreografie členovia DFS Šafáriček predviedli na spomínaných podujatiach, ale účinkovali i v žiackych programoch, na obecných a regionálnych folklórnych prehliadkach, ako i na tradičnom detskom folklórnom festivale Zlatá brána v Kysáči.
Ján Slávik