Dosky, čo priateľstvo znamenajú
(alebo impresie a úvahy o divadle)
Nie, nie je chyba. Zámerne som to tak napísal, parafrázoval som známy výrok, podľa ktorého divadlo sú dosky, čo život znamenajú. Pre nás, ochotníkov, pravdaže, neznamenajú život ale akurát to, čo sa v titulku píše. A možno je práve to, priateľstvo – život, pretože človeka určuje, dáva mu pocit, že niekam patrí, že nie je sám, že vždy je niekto, kto mu podá nápomocnú ruku.
Prečo rozmýšľam o priateľstve v texte, ktorý má hovoriť o divadelnej činnosti SKC-a P. J. Šafárika v poslednom desaťročí? Preto, že práve priateľstvo je v spolku tou nitkou, ktorá nás spája a spájala nás i v minulých rokoch v snahe zanechať nejaké stopy po sebe, urobiť niečo v prospech spolku, ktorý je, ruku na srdce, v podstate už našou potrebou, potrebou tunajších, novosadských Slovákov. Áno, tvrdím to opierajúc sa o vlastnú skúsenosť a vlastné cítenie. Tu som do svojho života nechal vojsť galériu vynikajúcich osobností a už ich viac stade nepustím. Svoj prínos k zveľadeniu divadelnej činnosti v Šafáriku dali vtedy Michal Činčurák, Martin Klátik, Pavel Pavlov, Viera Bolehradská, bratia Ján a Jaroslav Čobrdovci a iní, a z druhej strany tie divadelné putá akoby sa zmenili na priateľské a primkli nás navždy jedných k druhým.
Po odchode G. Dudkovej vznikla medzera v divadelnej činnosti. A veru trvala! Hádam sa tie kamienky, také vzácne v každej mozaike, nemohli správne poukladať. No nastúpilo i obdobie obrodenia divadla v SKCe P. J. Šafárika. Zásluhy za to patria Samuelovi Medveďovi, ktorý nazbieral sily najprv na ideu a bol doslovne dotieravý, kým niekoľkých z nás presvedčil, že i šafárikovci môžu nacvičiť divadelné predstavenie. A nie iba detské. Rok 2006. a herci traja: Pavel Jurík, Jarmila Krížová a moja maličkosť navrhli novosadským divákom Čechovovu jednoaktovku Medveď. Prvé mačiatka sa vraj do vody hádžu, no nebolo to až také zlé. Vystúpili sme s ním aj v Kulpíne na PSOD a na prehliadke Zuzany Kardelisovej v Kysáči, pravda, nič veľké sme nečakali. Ale ak nič iné, tak herci-ochotníci a ich režisér dostali vzpruhu do ďalšej práce, výsledkom ktorej bolo už v nasledujúcom roku nacvičené predstavenie Ťažkosti, ťažkosti. Samuel Medveď preložil text autorky Serafíny Makajiovej z rusínskeho jazyka a úlohy, okrem sebe zveril Pavlovi Juríkovi, Jánovi Pavlovi Obšustovi a Rastislavovi Zorňanovi. Obyčajným dedinským humorom poznačené predstavenie sa obecenstvu páčilo viac ako porotám na prehliadkach v Pivnici a Starej Pazove, no druhá cena za herecký výkon na festivale DIDA v Pivnici a cena za herecký výkon na PSOD v Starej Pazove boli predsa len krokom dopredu.
Rok 2008 prináša zmenu pri kormidle divadelnej lode v Šafáriku. Na nahováranie hereckého tímu zaplával som režisérskymi vodami. Pustili sme sa do textu Sex on the beach autora Jána Hrubíka. Oslovil ma znázornením moderného života, vzťahov medzi manželmi a medzigeneračným konfliktom podaným humorným štýlom. Ruku na srdce aj obsadenie úloh sadlo, žartovne to poviem, ako zadok na nočník. Iba čo sme z predavačky urobili predavača, Pavel Jurík predsa nemohol hrať ženu, bolo by to priveľa (a možno ani nie?). Podarilo sa nám teda rozšíriť herecký tím, čo tiež pokladám za úspech. K Juríkovi, Medveďovi, Zorňanovi, Krížovej pribudol manželský pár Ruženka a Miloslav Rybárovci, fantastickí kamaráti a takrečeno debutanti. Bol tu i študent Samo Valent, ktorý trochu zlepšil vekový priemer nášho súboru. Nemožno povedať, že toto predstavenie urobilo boom, nie, ďaleko od toho. Ale predsa, všimli si nás i poroty a kladne posúdili našu prácu, hovorilo sa, že sa šafárikovci začali divadlom vážnejšie zaoberať. Cena na festivale DIDA okriala srdcia hercov a s veľkou chuťou predstavenie potom predviedli i na javiskách v Binguli, Laliti…
Prvý krok je vraj najťažší. V našom prípade to bol krok druhý. Rok 2009 – rok jubileí: 40 rokov PSOD a 15 rokov Divadelných inscenácií dolnozemských autorov. Nuž a zrodila sa monodráma Báči Pišta ze sálaša, ktorá trvá tak asi 50 minút a ktorú som s veľkou inšpiráciou predviedol pred pivnickým publikom. Dobre som trafil. Oslovila i obecenstvo, ale i odborné poroty, ktoré kladne zhodnotili môj výkon. Je trochu nevďačné písať o sebe, ale verím, že mi čitatelia odpustia trochu sebachvály, ale sú to fakty – predstavenie Báči Pišta… bolo odmenené tromi cenami: na PSOD získalo cenu za najlepší herecký výkon a na festivale DIDA za najlepšiu mužskú postavu a najlepšie predstavenie. Ako také, v roku 2010 bude reprezentovať naše ochotnícke divadlo na divadelnej prehliadke Paláriková – Raková v Čadci na Slovensku.
Mohlo by sa teda konštatovať, že divadelná činnosť v SKC-e P. J. Šafárika nadobudla trend vzostupu, ktorý vyvrcholil úspechom na jubilejných prehliadkach. Aj ten by vystal, keby nebolo toho spomínaného PRIATEĽSTVA. O realizáciu a neskorší život posledného predstavenia zaslúžil sa i Ján Brtka, Michal Bolehradský, Pavel Jurík a ďalší. Každý svojím spôsobom prispel k jeho zrodu ale tak, že úspešne reprezentovalo aj tento segment práce novosadských šafárikovcov.
Dovolím si konštatovať, že divadelníctvo v Šafáriku nemá taký honor, ako folklórna činnosť. Možno i preto, že roky živorilo, alebo ani neexistovalo. A možno i preto, že si zrod iba jedného predstavenia vyžaduje najmenej dvojmesačnú vytrvalú prácu. Potom sa niekoľkokrát predvedie a pomaly zanikne. A v dnešnej dobe je ťažko nájsť i hercov ochotníkov, ktorí by toľko času mohli venovať tejto krásnej práci. Aspoň v Novom Sade je tomu tak. Možno. A možno nemám pravdu. Kiežby! Ale verím, že akú-takú logistiku divadelníctvo v spolku vždy bude mať, a treba veriť aj v to, že sa vždy nájde niekoľko snaživcov, čo sa postarajú o to, aby divadlo v Šafáriku nezaniklo. Ak pre nič iné tak pre to vzácne slovo, pre PRIATEĽSTVO, ktoré nás vždy spájalo, tak keď sme divadlo nacvičovali, ako i keď sme ho nehrali.
Rastislav Zorňan